Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska

Bariéry v živote zrakovo postihnutého človeka

Základná organizácia č.16 Košice - okolie

• Fotogaléria k projektu

V Herľanoch, v malej, nenápadnej dedinke neďaleko Košíc sa v októbri uskutočnil projekt Základnej organizácie ÚNSS č.16 Košice - okolie, pod názvom: „Bariéry v živote zrakovo postihnutého človeka“, podporený finančnou dotáciou ÚNSS v grantovom kole.

V prvý deň pobytu sme si vypočuli zaujímavú prednášku inštruktoriek z Výcvikovej školy vodiacich psov. Týkala sa výcviku a využitia vodiacich psov, kritérií pri výbere vhodného majiteľa, podmienok a starostlivosti o vodiaceho psa a podobne. Zároveň nám predstavili dvoch vodiacich psov, Šila a Kora, ktorí boli veľkým obohatením a príjemným spestrením nášho programu.

Na druhý deň sme sa oboznámili s problematikou architektonických bariér z pohľadu zrakovo postihnutého človeka, ako aj s možnosťami debarierizácie s využitím prvkov sebaobhajoby. Dozvedeli sme sa o povinných opatreniach debarierizácie, zakotvených v legislatíve, ako aj o ďalších možnostiach odstraňovania bariér, na ktorých realizáciu by mali apelovať samotní zrakovo postihnutí i zainteresovaná verejnosť.
Súčasťou prípravy na projekt bolo aj zhotovenie reliéfnych máp kúpeľného parku s popismi, s pomocou ktorých si jednotliví účastníci mohli vyskúšať priestorovú orientáciu a pokúsiť sa dostať z bodu A do bodu B, najprv s pomocou bielej palice a neskôr si túto trasu vyskúšali prejsť aj s vodiacim psom za pomoci inštruktoriek z Výcvikovej školy pre vodiacich psov.
Akustický maják, zapožičaný z ÚNSS, bol provizórne nainštalovaný na cieľovom stanovišti a po jeho spustení vysielačkou, navádzal nevidiacich pomocou nahovoreného textu do cieľa určenej trasy.
Pohyb s vodiacim psom si po prvýkrát vyskúšali traja úplne nevidiaci chlapci. Simulovane, so zavretými očami si to odskúšali všetci ostatní zrakovo postihnutí, ako aj ich vidiaci sprievodcovia.
Túto možnosť, ktorá primeje ľudí pozastaviť sa a vcítiť sa tak „na vlastné zavreté oči“ do pocitov nevidiacich ľudí, by mali mať všetci ľudia bez zrakového postihnutia. Napomohlo by to k pestovaniu empatie, ktorá v dnešnej uponáhľanej a odosobnenej dobe chýba ako soľ. Myslím si, že bez empatie niet kvalitnej komunikácie, bezproblémového vzájomného spolužitia a ani prirodzenej akceptácie verejnosťou.

Na tretí deň sme zhodnotili dojmy z podujatia a sformulovali návrhy a požiadavky v rámci debarierizácie všeobecne, ale odzneli aj konkrétne návrhy opatrení, ktoré by uľahčili pobyt ťažko zdravotne postihnutým osobám v danom kúpeľnom zariadení, umiestnenom v prekrásnom parku s cennými drevinami a historickými budovami.
Kompetentným navrhneme možnosť nainštalovania zvukových navádzačov, umiestnenie reliéfnych máp kúpeľného parku a hlavných budov pri vstupe, alebo vo vestibule budovy, označenia čísiel izieb a sociálnych zariadení v Braillovom písme, kontrastné označenie hrán schodov, šikmé rampy pre vozíčkarov a podobne.
Sme si vedomí, že je to „beh na dlhé trate“, ale veríme, že sa nám spoločnými silami a pri dobrej vôli všetkých zainteresovaných, podarí väčšinu debarierizačných opatrení postupne prakticky zrealizovať.
V úvode som označila Herľany ako malú dedinku. Je síce rozlohou relatívne malá, ale nepochybne veľká významovo. Bývalé kúpele Herľany sú totiž vyhľadávanou turistickou atrakciou, najmä vďaka studenému Herlianskemu gejzíru, ktorý je chráneným prírodným výtvorom, národnou kultúrnou pamiatkou, európskym unikátom a svetovou raritou, keďže podobné studené gejzíry sú len na Islande a jeden v Nemecku.
Herľany sú miestom rôznych medzinárodných konferencií a preto ich navštevuje veľa nielen tuzemských, ale aj zahraničných návštevníkov, medzi ktorými boli napríklad aj nevidiaci z Litvy. Preto by implementácia debarierizačných opatrení určite významnou mierou prispela ku skvalitneniu služieb v oblasti cestovného ruchu v danej lokalite.
Mali sme to šťastie a tí vytrvalejší a trpezlivejší z nás sa po polnoci stali svedkami naozaj svetovo ojedinelého prírodného javu - erupcie Herlianskeho gejzíru.

Na záver môžeme konštatovať, že projekt splnil svoj účel, ktorým bolo v prvom rade motivovať zrakovo postihnutých ľudí k presadzovaniu svojich oprávnených požiadaviek vo všetkých oblastiach života, no najmä v oblasti odstraňovania architektonických bariér, opierajúc sa o právo nevidiacich a slabozrakých na rovnaké zaobchádzanie.
Som osobne veľmi rada, že sa na tejto akcii začali búrať bariéry nielen fyzické, ale aj bariéry a zábrany vo vzťahoch k ľuďom, či zvieratám, no predovšetkým predsudky, barikády a bloky v nás samých a že nevidiaci Marco nakoniec prekonal svoj dlhoročný strach zo psov a neskôr dokonca vyhľadával možnosť ich pohladenia a bezprostrednú prítomnosť.
Myslím si, že by bola veľká škoda, keby prišiel o možnosť prijímať lásku, oddanosť a jedinečné teplo, ktoré dokáže odovzdať človeku zviera a bolo by smutné keby bol pripravený o možnosť túto priazeň opätovať. Ktovie, možno v budúcnosti bude vodiaci pes jeho najlepším priateľom.

Lenka Kulíková
Koordinátor projektu
ZO ÚNSS č.16 Košice – okolie